Vidieť Márii Terézii do taniera

04.11.2023

... a Františkovi Štefanovi pod pokrievku. Áno, aj to sa dá. 

Také riady, aké sa používali v habsbursko-lotrinskej domácnosti, môžete vidieť na výstave Príbeh holíčskej manufaktúry na Bratislavskom hrade ešte do konca roka 2023. Rovnaký príbeh a osud jeho hlavného hrdinu Františka Štefana Lotrinského je témou aj tohto článku.

V článku sa dočítate

  • o vzácnych exponátoch holíčskej fajansy na výstave na Bratislavskom hrade,
  • o budovách holíčskej manufaktúry a histórii cisárskeho zámku v Holíči,
  • o živote Františka Štefana Lotrinského po boku Márie Terézie.

"Príbeh holíčskej manufaktúry" je názov výstavy, na ktorej predstavujú svoje zbierky originálnej holíčskej keramiky Historické múzeum SNM a Múzeum mesta Bratislavy, a to od tých najstarších vzorov fajansy zo štyridsiatych rokov 18. storočia až po výrobu kameniny a boj manufaktúry o prežitie v prvej tretine 19. storočia.

Príbeh holíčskej manufaktúry je zároveň príbehom muža v tieni mocnej panovníčky, ktorý nevládol zbraniam, ale vedel ich vyrobiť alebo zarobiť peniaze na ich kúpu. To prvé, no ani to druhé však muža na rokokovom tróne vraj nectilo. Skôr než sa spolu vyberieme do Holíča objavovať jeho stopy, zastavme sa ešte na chvíľu pri tých najzaujímavejších kúskoch z výstavy. Pretože práve ich krása a výnimočnosť vo mne vzbudili záujem o túto fascinujúcu tému.

História na jednom stole

Na jeden veľký stôl poukladali autori výstavy všetku tú krehkú krásu, ktorá spojila na takmer storočie osudy mocného cisárskeho rodu z Viedne s osudmi slovenských Záhorákov. Najrozsiahlejšia slovenská zbierka holíčskej fajansy a kameniny je na stole uložená chronologicky. Hneď z kraja sú to najstaršie nádoby typu Castelli, zhotovené podľa talianskych vzorov. Túto vzácnosť spoznáte podľa toho, že na vyobrazenie námetov, najčastejšie ide o mytologické scény, prípadne pastierske scény v harmonickej krajine, sa používali bledé farby, akoby akvarelové, čierne kontúry a úplne na nich chýba červená.

K tým najstarším patria aj taniere v štýle chinoizérie so širokým žltým okrajom, centrálne zdobené maľbou s čínskym motívom. Patria k súpravám reprezentujúcim obdobie "čínskej horúčky". Naši predkovia pred dvesto rokmi boli natoľko očarení čínskym umením, až sa napodobňovanie čínskych originálov stalo špeciálnym typom umenia. Ale, hoci ide o mimoriadne pôvabný vzor, oči návštevníkov aj tak priťahuje oveľa viac holíčska "špecialita", tzv. Štrasburský ružový servis, s motívmi ruží. Je vymaľovaný s použitím vzácnej, zlatom tvorenej purpurovej červene.

Pálffyovský servis s jednofarebným zelenkavým dekórom kopíruje vzory z francúzskej kráľovskej manufaktúry Rouen. Pre laika sa asi nevyznačuje až takou dych berúcou krásou ako ten Štrasburský ružový, ale zasa, o koľkých produktoch nazvaných podľa zákazníka viete? Pálffyovci museli v Holíči nakupovať asi hodne veľa riadu!

V strede stola je zastúpené vrcholné obdobie manufaktúry. Sú tu výrobky viac sochárske, modelárske ako hrnčiarske, v každom prípade luxusné: nádoby v tvare zvierat alebo rastlín (kačice, kapusty, jahody, sliepky), ale aj koreničky v tvare postavičiek, sväteničky s podobami svätcov, misy, vrchnáky, vázy s plastickým dekórom...

Čím viac ku koncu stola, tým viac ku koncu 18. storočia, kedy manufaktúra pomaly začne strácať dych. Ešte sa však na nejaký čas vzoprie osudu. V roku 1787 sa výroba rozdelí do dvoch oddelení: fajansy a kameniny. Kamenina bola stabilnejšia, pevnejšia ako fajansa. Stačil jeden výpal, dekóry boli jednoduché, drobné, dali sa tlačiť pomocou drevených štočkov, takže sa ušetrilo aj na ručnej maľbe. Vzory sa kopírovali, odkiaľ inokadiaľ ako z Anglicka, kolísky priemyselného pokroku.

Tak ako bolo kedysi založenie holíčskej manufaktúry ekonomickým riešením náhrady za pridrahé dovozové výrobky pre jedáleň Márie Terézie, bola kamenina odpoveďou na šetriacu politiku jej syna Jozefa II. Žiaľ, tá holíčska nedokázala zvíťaziť v súboji s lacnejšou konkurenciou. Kruh sa uzavrel.

František Štefan Lotrinský - investor

František Štefan Lotrinský investoval svoje Lotrinsko do manželstva s Máriou Teréziou. Lotrinsko pripadlo Francúzsku na oplátku za uznanie pragmatickej sankcie cisára Karola VI., ktorá mala zaručiť nástupníctvo po jeho smrti jeho dcére Márii Terézii. Okrem privilégia stáť od roku 1736 po boku následníčky habsburského trónu, dostal František Štefan za túto investíciu či obeť aj toskánske veľkovojvodstvo. Tam, mimo sféry záujmov manželky a svokra, mohol testovať svoje podnikateľské projekty.

Peniaze potreboval. Podľa historika Pavla Dvořáka bol chudobný a zadlžený a nutnými výdavkami na sobáš s Máriou Teréziou sa zadlžil ešte viac. Ani zo sľúbeného kráľovského vena nebolo nič, nehovoriac o stave kráľovskej pokladnice, ktorá čelila náporu výdavkov na vojenské konflikty okamžite po smrti jeho svokra, cisára Karola VI.

Mária Terézia bola osvietená vládkyňa, reformátorka. František Štefan bol o krok ďalej – kapitalista. Nazrieť do taniera Márii Terézii nebolo také ťažké, ako vidieť pod pokrievku jej manželovi. "O jeho finančných transakciách sa viac tušilo ako vedelo, podnikal ich prevažne inkognito, aby nekompromitoval svoju vznešenosť. Zhromaždil obrovský majetok, za vojny o rakúske dedičstvo venoval manželke milión zlatých," píše historik Pavel Dvořák vo svojej Štvrtej knihe o Bratislave. História však už odhalila aj to, čo Mária Terézia možno nie, že jej milovaný František dodával zbrane rovnako jej ako i jej protivníkovi, pruskému kráľovi. Pravda, Fridrich II. ich od neho nedostával darom, ale musel poriadne načrieť do mešca.

Talentovanému finančníkovi pomohol aj osud. Získal po svojej sesternici veľké dedičstvo, ktoré hneď investoval do Uhorska. Tým peniazom vďačí za svoj rozkvet aj holíčska manufaktúra. Zadlžené holíčsko-šastínske panstvo skupoval František Štefan postupne od roku 1736, ale keďže musel nakupovať dedinu po dedine od rôznych veriteľov, celý proces trval až do roku 1752.

Holíčska manufaktúra

Cisársko-kráľovská továreň na majolikový riad v Holíči, taký bol jej oficiálny názov. Nevie sa, kedy presne bola manufaktúra založená. Mohlo to byť v roku 1740 alebo až v roku 1743. Ten druhý letopočet je namaľovaný aj pod hodinami na najstaršom objekte sústavy barokovo–klasicistických remeselných domov továrne, ktoré lemovali (a lemujú) hlavnú holíčsku komunikáciu po oboch stranách. Najstarší, východný komplex pochádza pôvodne zo 17. storočia. Keramické pece a dielne sa v ňom nachádzali už pred založením cisárskej manufaktúry. Tá totiž nadviazala na dávnu hrnčiarsku tradíciu v regióne.

Súčasní Holíčania poznajú najstaršie budovy manufaktúry ako kultúrno – spoločenské stredisko Beseda. Na priečelí vidieť vývesný štít bistra s ponukou ázijských špecialít, pizzerie, stávkovej kancelárie a oznam, že historické priestory s divadelným pódiom sú aktuálne k dispozícii na prenájom.

V roku 1755 začal František Štefan Lotrinský so stavbou ďalšieho komplexu manufaktúrnych budov na opačnej strane cesty. Novší objekt zaberá plochu viac ako 1 km2. Okrem dielní a technologických miestností sa v ňom nachádzali aj predajne a kancelárie. Dnes je domovom Mestského úradu a Základnej umeleckej školy.

Holíč vyše 40 rokov ovládal trh, predajné sklady holíčskej keramiky boli takmer vo všetkých mestách bývalej monarchie. Na prelome storočí však definitívne prevládla výroba kameniny a tá už kvalitou nedosahovala nielen úroveň fajansy, ale ani kameniny dovážanej z Anglicka. Navyše, najlepších majstrov odlákala Holíču konkurencia z iných slovenských a moravských miest. Konečný úpadok manufaktúry nastal, keď sa jej budovy stali prechodným ubytovaním pre napoleonských vojakov. Príbeh slávnej holíčskej manufaktúry sa zavŕšil v roku 1827.

Cisársky zámok

Cisár František Štefan v Holíči nezabudol ani na seba, svoje pohodlie a pohostinstvo pre svojich hostí, ktorých bolo možné počas poľovačiek narátať aj štyristo. Starú pevnosť ďalej od zastavanej časti mestečka dal prestavať na elegantné francúzske sídlo.

Pôvodne išlo o moravsko-uhorskú hraničnú pevnosť z 11. storočia v podobe dreveného vodného hradu, čo je viditeľné dodnes. V 13. storočí drevený hrad prestavali Arpádovci na kamenný a v 14. storočí urobil z neho Matúš Čák Trenčiansky gotické sídlo. Najdlhšie ho však vlastnili Czoborovci, ktorým ho daroval Žigmund Luxemburský. Po 300 rokoch prenechali zadlžený palác Františkovi Štefanovi.

Dnešný barokovo-klasicistický zámok nadviazal na renesančnú prestavbu z čias tureckého nebezpečenstva. Je dielom cisárskych dvorných architektov. Jedným z nich bol pôvodom Francúz Jean-Nicolas Jadot de Ville-Issey, ktorý sa niekedy spomína aj v súvislosti s tereziánskou prestavbou Bratislavského hradu. Možno práve on navrhol i úpravu zámockého parku, keďže o ňom vieme, že neskôr projektoval park v Schönbrunne. Druhým architektom bol Rakúšan Franz Anton Hillebrant, v Bratislave podpísaný napríklad pod palácom Uhorskej kráľovskej komory (dnes jedna z budov Univerzitnej knižnice).

Stavba impozantnej rezidencie, údajne inšpirovanej barokovým zámkom Vaux le Vicomte v strednom Francúzsku, bola navrhnutá v roku 1750 a dokončená v roku 1754. Na tzv. vznešenom podlaží (piano nobile) sa nachádza hlavná sála po vzore Versailles. Hovorí sa jej "Čínska", podľa výzdoby stien v štýle chinoizérie. Svedčí o tom, že ani František Štefan neunikol módnej "čínskej horúčke". A vôbec, poďme si o ňom povedať trochu viac ako len to, že bol schopný podnikateľ, finančník, viac meštiak ako aristokrat, neverný, ale inak dobrý manžel...

František Štefan Lotrinský - manžel

František Štefan Leopold Vaudemóntsko – Lotrinský sa narodil v roku 1707 ako tretí z piatich synov, celkovo mal 12 súrodencov, ale len niekoľko z nich sa dožilo dospelosti. Najstarší z chlapcov sa nedožil ani jedného roku. V roku 1723 zomrel vo svojich šestnástich rokoch na kiahne aj o rok starší Františkov brat Leopold Klement. Práve o ňom sa pôvodne uvažovalo ako o potenciálnom manželovi pre Máriu Teréziu. Ešte v tom istom roku pozval otec Márie Terézie na viedenský dvor pätnásťročného Františka Štefana. Netrvalo dlho a zamilovali si ho tak otec ako i dcéra.

Bol to vzdelaný mladý muž, ktorý si so sebou do Viedne vzal 74 kníh, čo bola u takého mladíka v tých časoch rarita. Karol oceňoval jeho zdvorilosť, veselú povahu a znalosť nemčiny. V roku 1731 ho poslal, ako v tých časoch zvykli otcovia posielať svojich synov, na študijnú "gavaliersku" cestu po Holandsku, Anglicku a Prusku. V Haagu začiatkom júna 1731 prijali Františka Štefana medzi slobodomurárov poprednej Veľkej lóže Anglicka a Westminsteru. Po zasvätení odcestoval do Anglicka, kde ho prijal kráľ Juraj II. Anglicko opustil v decembri 1731. Na jar nasledujúceho roku ho budúci svokor vymenoval za uhorského miestodržiteľa a František Štefan sa presťahoval na Bratislavský hrad. V tom čase už bola zjavná vzájomná náklonnosť medzi ním a Máriou Teréziou. Päťdesiatkilometrovú vzdialenosť medzi Viedňou a Bratislavou prekonávali zamilovanými listami vo francúžštine.

Veľkovojvoda František Štefan Lotrinský Toskánsky sa 12. februára 1736 vo Viedni oženil s arcivojvodkyňou Máriou Teréziou Rakúskou a založili habsbursko-lotrinský rod. Splodili spolu 16 detí.

20. októbra 1740 zomrel cisár Karol. Na trón zasadla Mária Terézia a František Štefan sa stal jej spoluvládcom. Všade sa píše, že nemal vlohy potrebné pre vojenského veliteľa. On nielenže nemal na vedenie vojny talent, on sa po dvoch rokoch skúseností v habsbursko-tureckej vojne vrátil s príznakmi nervového zrútenia! Preto, keď sa spustila vojna o habsburské dedičné zeme Márie Terézie, nepodieľal sa aktívne na bojoch ani na vládnutí. Manželku však podporoval sebe vlastným spôsobom.

Iste, oddával sa radostiam života, lovu, milenkám a intelektuálnym aktivitám. Bol to však on, kto poradil Márii Terézii žiadať o vojenskú pomoc v Bratislave, keď si všetci ostatní mysleli, že Uhri budú prví, ktorí sa vzoprú habsburskej panovníčke. Bol rozhľadeným prírodovedcom a pre Máriu Teréziu vybral múdreho, vzdelaného lekára Gerarda van Swietena z Holandska. Osvietený Van Swieten radikálne zmenil celý vtedajší zdravotnícky systém v monarchii a účinne bojoval proti poverám, ako bola zúriaca upírska hystéria. Tá, mimochodom, neobišla ani Slovensko. František Štefan nazhromaždil pre habsbursko-lotrinských potomkov také bohatstvo, a treba pripomenúť, že čestným, nenásilným spôsobom, že im vystačilo ešte na ďalších 150 rokov.

Pruský Fridrich, ktorý sa kedysi uchádzal o ruku Márie Terézie a potom s ňou roky viedol vojnu, označil Františka Štefana Lotrinského za "nestáleho, neschopného dlhšie sa zaoberať žiadnym problémom, ktorý prácu doslova nenávidí a o štátnické záležitosti sa vôbec nestará." Ak by tá nelichotivá charakteristika aj bola pravdivá, nič to Františkovi Štefanovi neubralo na príťažlivosti, ktorú mal pre ženy. A platilo to aj pre dámu s kosou. Dopriala mu krásnu a rýchlu smrť. Cestou z divadelného predstavenia padol do náručia svojho najstaršieho syna a vydýchol naposledy. Stalo sa tak 18. augusta 1765.

Ďakujem kurátorke PhDr. Andrey Milanovej, PhD., za zanietený komentár k výstave Príbeh holíčskej keramiky, ktorý predniesla frekventantom kurzu múzejnej pedagogiky 2023/24 a ktorý sa stal inšpiráciou pre napísanie tohto blogu.


Použité zdroje:

© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava

Zdieľať
Share