Rudolf II., otec vraha
Maximiliánova fontána na Hlavnom námestí v Bratislave s postavou rytiera Rolanda, ktorého tvár má podobu cisára Maximiliána II. Habsburského, má Bratislavčanom pripomínať korunováciu tohto panovníka za uhorského kráľa 8. septembra 1563. Bola to prvá z radu uhorských korunovácií, ktoré sa uskutočnili v Bratislave. Bola to prvá bratislavská korunovácia kráľa z rodu bláznov Habsburgovcov.
Prekrásnu renesančnú fontánu Bratislavčanom veľkodušne zaplatil samotný Maximilián. Na námestie ju osadili v roku 1572, teda v tom istom roku, ako bol v Bratislave korunovaný za uhorského kráľa jeho syn Rudolf II. Habsburský. Maximilián ho splodil, ako sa to u Habsburgovcov stávalo predtým aj potom, so svojou príbuznou, sesternicou Máriou. Tentoraz, ako sa to u Habsburgovcov stávalo predtým aj potom, to neostalo bez následkov na duševnom zdraví potomka.
Rudolf
V mladosti sa toho Rudolfovi dalo vyčítať naozaj len
málo. Bol vzdelaný, ovládal cudzie reči, ibaže ho stále viac zaujímali veci,
pre vládnutie len málo užitočné: umenie, alchýmia, astrológia, rarity a starožitnosti.
V roku 1583 sa natrvalo presídlil do Prahy, preč z očí nespokojnému
viedenskému dvoru, a Prahu tým povýšil na mekku učencov, ale aj
dobrodruhov a podvodníkov. A vari neexistuje národ, ktorý by zjavného
pomätenca, akým bol, dokázal vykresliť s takou nehou a roztomilým úsmevom,
ako národ český. Veď kto z nás by nezdieľal sympatie s Rudolfom,
pekárovým cisárom z dvojdielnej komédie Císařův pekař - Pekařův císař
Martina Friča, ktorý prejavoval rovnako málo záujmu o vladárske povinnosti,
ako veľa ho prejavoval o výrobu zlata, elixíru večného života a nežné
pohlavie.
Rudolfov fyzický aj psychický stav sa postupne stále viac zhoršoval. Neprospeli mu ani prehlbujúce sa spory s bratom Matejom, ktorý už stratil trpezlivosť s neschopným Rudolfom. V roku 1608 ho fakticky zosadil z rakúskeho, uhorského aj moravského trónu. S podporou Čechov vydržal aspoň na tom českom ešte nejaký čas, ale len do roku 1611. V januári 1612 Rudolf v Prahe zomrel.
Celý život vydržal byť starým mládencom s veľkým množstvom mileniek. Dlhodobý vzťah mal len s jednou z nich - Katarínou Stradovou (vlastným menom Anna Mária Stradová). Porodila mu deti, ktoré však Rudolf nikdy formálne neuznal za svoje, aj keď sa o ne postaral.
Július
Najznámejším dieťaťom Rudolfa bol ľavoboček Július (Don Julius Caesar markýz d'Austria), ktorého matkou bola asi práve Katarína Stradová. Július sa preslávil, žiaľ, nie práve v dobrom. Už v čase dospievania to bol násilník, opilec a výtržník. A čo horšie, bol aj vrah. V návale zúrivosti zabil svojho sluhu. A to sa všetko ešte len začínalo. Zavreli ho do kláštora v Gamingu v Hornom Rakúsku, zakázali mu mať pri sebe zbrane, povolili mu piť len pivo a škoricovú vodu. Víno nie. Ale už po niekoľkých mesiacoch ho Rudolf urobil pánom Českého Krumlova, sadistický mladík sa presťahoval na krumlovský zámok, kde zároveň prestali platiť všetky obmedzenia.
Júliusovo vyčíňanie nehatene pokračovalo. Služobníctvo od neho radšej utekalo, než by mali s ním prísť do konfliktu. Veľa násilia od neho vytrpela jeho šestnásťročná milenka Margaréta Pichlerová, dcéra miestneho holiča. Nezostalo len pri bitkách. Dobodal ju a vyhodil zámockým oknom zo skaly. Dopadla na kopu smetí a napriek rozsiahlym zraneniam a zlomeninám zázrakom nezomrela. Nie vtedy. Július po krásnej dievčine zatúžil opäť, len čo sa dozvedel, že žije. Vyhrážkami donútil rodičov, aby mu ju znovu priviedli na zámok. A scenár sa mohol zopakovať v ešte strašnejšej podobe. Opäť Margarétu v zúrivosti dobodal, odrezal jej uši, vyklal oko, vyrazil zuby. Na druhý deň ho našli kľačať pri jej mŕtvom tele a srdcervúco nariekať.
Znovu si na tomto mieste pripomeňme poetický spôsob, akým dokáže zrejme len český jazyk opísať zvrhlého šialenca. Tu je citát miestneho kronikára Václava Březana:
18. Februarii, v pondělí masopustním, Julius, ten ukrutný tyran a černokutílek, pobočný syn císařský, na zámku v Krumlově ďábelský, hrozný, nešlechetný masopust držel se svou souložnicí, dcerou lazebníkovou, rozvrátiv jí hlavu a posekav hanebně, že po kusích do truhly ji klásti museli.
Július prestal vychádzať von, nejedol, neumýval sa, nekomunikoval. Čo mu prišlo pod ruku, to trhal a rozbíjal. Napokon ho museli zatvoriť do miestnosti so zamrežovaným vstupom aj oknami a vo dne v noci ho strážili. Trápil sa tak asi jeden rok, kým neumrel, pravdepodobne na zápal pľúc a následné zadusenie spôsobené prasknutým hnisavým vredom v krku. Písal sa 25. jún 1609.
Miestom posledného odpočinku Júliusa aj Margaréty sa stal krumlovský kláštor minoritov.
Použitý zdroj:
- Don Julius D'Austria a jeho osud (ckrumlov.info)
© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava