O búrke a bratislavských lodníkoch

V noci, vlastne v prvých chvíľach nového dňa, 1. septembra 2018 zažila Bratislava taký silný dážď a potopu, že nebyť našich nezameniteľných panelákov, mohol si ju menej sústredený pozorovateľ pomýliť s Benátkami. Ale obyvatelia tých panelákov, konkrétne ružinovských, nestratili pri pohľade na zatopené ulice nápaditosť a keď nemohli autami, vytiahli do ulíc na dovolenkových gumených člnoch. Tak sa nám v predvečer 200. výročia plavby prvého parníka (Carolina) po Dunaji v Bratislave naskytol trochu tragikomický pohľad na novodobých bratislavských lodníkov plaviacich sa po dočasných vodných plochách v uliciach mesta.

Čo by asi na ten pohľad povedali starí bratislavskí lodníci? Už v 13. storočí boli dvaja spomínaní na Vydrici a jeden na dnešnom Hviezdoslavovom námestí, ale v Ružinove, hoci to bol v tom čase ostrov medzi ramenami Dunaja, ani jeden! Dunaj, rovnako ako dnes ružinovské ulice, nepatril k ľahko splavným vodných plochám. Lodníci mali tvrdý život. Boli to tvrdí chlapi, ale aj tak museli ich člny ťahať hore prúdom kone a voly pohybujúce sa po brehu a lanami priviazané k plaviacemu nákladu. 

Lodníci si v starých časoch jeden druhého veľmi vážili. Oslovovali sa medzi sebou bratia a sestry a aj samotné spoločenstvo lodníkov malo názov "Bratstvo" - Bratstvo sv. Mikuláša, ako vyplýva z artikúl cechu z roku 1588. S príchodom parníkov sa plavby predĺžili a život lodníkov preniesol z brehu na lode. Niektorí sa na lodi aj narodili. Vlastne mali svojim spôsobom šťastie, pretože odbornosť lodníka sa získavala predovšetkým dedením z otca na syna a dunajské paroplavebné spoločnosti najradšej zamestnávali len tých "rodených" kormidelníkov.

Pre zaujímavosť dopĺňam, že 2. septembra 1818, keď Bratislavčania obdivovali na Dunaji Carolinu, gumové člny ešte neexistovali. Proces vulkanizácie kaučuku objavil Charles Goodyear až v roku 1838 a prvé nafukovacie plavidlo navrhol Thomas Hancock v roku 1840.

© Ľubomíra Černáková, turistický sprievodca Bratislava